Archív skrytých významov
Galéria mesta Bratislavy
Pálffyho palác, Panská 19 Bratislava
Vernisáž 8.11. / 18:00
4. 11. 2023 – 18. 2. 2024
Pavel Dias (1938 – 2021)
Tibor Huszár (1952 – 2013)
Karina Golisová (* 1997)
Výstava je tretím projektom Nadácie Miloty Havránkovej, zameraným na podporu prezentácie fotografickej tvorby nielen etablovaných ale i začínajúcich autorov*iek.
Výstava Archív skrytých významov predstaví vybrané polohy česko-slovenskej dokumentárnej fotografie prostredníctvom tvorby zástupcov a zástupkyne troch generácií: Pavla Diasa (1938 – 2021), Tibora Huszára (1952 – 2013) a Kariny Golisovej (1997). V centre záujmu týchto autorov a autorky je človek nielen ako samostatne mysliace a konajúce indivíduum, ale aj ako súčasť rôznych sociálnych skupín a kolektívov, človek účastný na písaní malých a veľkých dejín.
Autori a autorka programovo využívajú výrazové možnosti analógovej, zväčša čiernobielej fotografie. Tá podčiarkuje nielen ich vážnosť spojenú s historickým záznamom a archívny charakter, ale aj pominuteľnosť zachyteného a toho, čo na fotke ostáva neprítomné, nezachytiteľné. Robia to v odlišných historických momentoch a s rozdielnym prístupom k špecifickým otázkam dokumentárnej fotografie ako takej. Ich zábery aktívne vstupujú do formovania kolektívneho podvedomia a kultúrnej pamäti, no ich autorský vklad ostáva neodškriepiteľný. Dias a Huszár patria medzi fotografické superstars, ich cykly zachytávajúce významné udalosti a (nielen) politické elity sú dobre známe a vysoko hodnotené. Dias vyhľadáva naratívne celky a detaily zachytenia udalosti v jej premenlivej dynamike. Huszár vsádza na výrazovú silu portrétovaných ľudí, často z radov marginalizovaných skupín. Golisovej zábery rovesníkov*čok z umeleckej komunity zas majú charakter intímneho rozhovoru. Cítiť z nich tichý protest proti požiadavkám a rýchlosti doby, v ktorej vznikajú. Spoločnou kvalitou fotografií spomínaných autorov a autorky je napriek ich odlišným časopriestorovým východiskám nonšalantné a zároveň vypointované sprostredkovanie nálady a atmosféry zmeny, transformácie spoločnosti, ale aj človeka. Tieto vlastnosti nás dokážu aj dnes vtiahnuť do scény s rovnakou intenzitou ako v deň ich vzniku.
Pavel Dias (1938 Brno – 2021 Praha) vyštudoval fotografiu na pražskej FAMU, kde neskôr pedagogicky pôsobil celé dve dekády. Jeho reportážne a dokumentárne fotografie sa vyznačujú distingvovaným nadhľadom bez snahy o senzáciu. Zároveň však sprostredkúvajú pohľad empatického pozorovateľa. V rámci autorovej rodinnej histórie, spojenej s protinacistickým odbojom jeho blízkych, vystupuje v jeho tvorbe do popredia záujem o povojnové osudy židovskej komunity a miesta poznačené ťaživou históriou, ako sú koncentračné tábory. Prostredníctvom ľudskej figúry v konkrétnej krajine a na určitom mieste je schopný sprostredkovať špecifickú atmosféru, náladu či zdôrazniť význam daného momentu – akokoľvek marginálne vyzerá v rámci nepretržitého toku a písania veľkých dejín. Dias však zaznamenal aj historické momenty, ktoré vďaka jeho fotografiám ostávajú v kolektívnej pamäti občanov*ianok bývalého Československa, napríklad sériu zachytávajúcu pohreb Jana Palacha, ktorý sa na protest proti sovietskej okupácii Československa v roku 1969 v Prahe upálil. Na druhej strane, z diametrálne odlišnej polohy autorovej narácie každodennosti, ako napríklad v prípade rodinných portrétov, sála nevídaná intimita a neha. Dias tiež dokázal nezvyčajne živo zachytiť dôvernosť zamilovaných párov pri takej obyčajnej aktivite, akou je prechádzka – či už pražskými uličkami alebo po brehu parížskej Seiny. Okrem ľudí vášnivo fotografoval dostihy.
Tibor Huszár, Mulo, Senec, 1978 , archív rodiny autora
Tibor Huszár (1952 Reca – 2013 Modra) bol slovenský fotograf, pedagóg a cestovateľ. Fotografiu vyštudoval na pražskej FAMU a neskôr aj sám vyučoval na trnavskej Univerzite sv. Cyrila a Metoda. Bol lokálpatriotom z malej dediny Reca na juhu Slovenska, ktorý fotografoval tamojších obyvateľov bez príkras, no dôstojne. Vďaka svojej bezprostrednej povahe sa dostal na miesta a medzi ľudí, ktorí medzi seba neprijmú len tak niekoho mimo svojej komunity. Fotografia sa stala súčasťou jeho životného štýlu, so zanietením zachytával denne nespočetne veľa ľudí a situácií, v ktorých sa ocitol – z tých najbežnejších to boli najprv svadby a pohreby. Nevyhýbal sa však ani komplikovaným osobnostiam a vypätým situáciám. Fotil umelcov, ale aj politikov rôzneho názorového spektra. K fotografovaným subjektom sa vedel dostať neuveriteľne blízko. Vydal viacero tematických fotografických publikácií, okrem iného aj poetickú dokumentáciu vlastného pobytu v nemocnici s názvom Návrat späť.
Na výstave sa nachádzajú dve známe a silné série ukazujúce Huszárove kvality pri zachytení širokého spektra ľudských pováh a emócií. Na záberoch zo vzbury väzňov v Leopoldove v roku 1989 vidíme nielen hnev väznených kvôli nesplneniu ich požiadaviek v momente zlomu politického systému, ale aj vnútorné hierarchie, momenty eufórie a nečakanej náklonnosti na nehostinnom, tvrdom mieste. Séria s názvom „Cigáni“ zas predstavuje rôzne polohy a okamihy zo života marginalizovanej skupiny v momentoch každodenných radostí a starostí, osláv aj piety. Huszár fotil podľa vlastných slov ľudí preto, lebo ich mal rád. Predstavený výber z jeho rozsiahlej fotografickej tvorby je toho dôkazom.
Karina Golisová (*1997, Nové Zámky) je najmladšou autorkou z trojice vystavujúcich. Fotografiu študovala na bratislavskej VŠVU a neskôr na pražskej FAMU. Patrí do tzv. generácie Z, v súčasnosti najmladších ľudí, ktorí dovŕšili dospelosť. Práve jej rovesníci*čky sa stali jej hlavnými objektmi záujmu. Do povedomia širšej verejnosti sa Golisová dostala sériou, v ktorej zachytila alternatívny spôsob žitia mladých ľudí v hlavnom meste prostredníctvom zdokumentovania osadenstva jedného dnes už neexistujúceho squatu. Na výstave sa prezentuje dokumentáciou atmosféry a účastníkov*čok hudobných podujatí na bratislavskej periférii. Táto séria bola pôvodne publikovaná v rámci autorského zinu, publikácie vydanej svojpomocne a v limitovanom náklade. Fotografie, aj vďaka retro móde akoby vytrhnuté z konkrétnej doby, Golisová dopĺňa útržkami z konkrétnych rozhovorov. Existuje dnes ešte nejaký underground? Ako vyzerá a čo znamená pre mladých ľudí? Golisovej fotografie sú portrétom a dokumentom zároveň. Sprostredkúvajú pocity istej nostalgie v dobe, v ktorej sa niekdajšie ostro vyhranené alternatívne subkultúrne symboly dostali na tričká produkované fast fashion značkami. Ich nositelia*ky ich spájajú do eklektického mixu, vytvárajú z nich sladko-trpkú referenciu nenávratných čias bez tiaže na pleciach ich generácie z čoraz rýchlejšieho sa približovania konca sveta. Golisovej fotky súčasného undergroundu tak možno zachytávajú atmosféru takmer (pred)poslednej párty.
Partneri nadácie
